Od kováča k sochárovi

Pre každého umelca by malo byť samozrejmé, aby dokonale ovládal remeselnú stránku svojej profesie. Pre sochára, ktorý s takým náročným materiálom, ako je kov, je to priam nevyhnutné. V prípade Jána Kondača je práve táto spojitosť remesla a umeleckej imaginácie určitou špecifickou črtou, ktorá pozitívne ovplyvňuje jeho tvorbu.

Umelecké kováčstvo vyštudoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Kremnici roku 1979. Po absolvovaní niekoľko rokov zbieral skúsenosti o spracovávaní kovov v ateliéroch renomovaných sochárov, zdokonaľoval sa v remeselnej zručnosti a súčasne sa pokúsil o samostatnú tvorbu v kove.
V rokoch 1979-1985 pracoval pre ÚĽUV ako výrobca malých sérií 5-30 kusov kovaných plastík s motívmi ľudskej a zvieracej figúry inšpirovaných ľudovou tvorbou. V tejto práci dosiahol veľmi dobré výsledky, jeho kované plastiky boli určitý čas symbolom harmonického spojenia tradície a súčasnej estetiky, ktorú ÚĽUV presadzoval. Dodnes o nich hovorí s dobrým pocitom:"Táto práca ma bavila a veľa ma naučila. Mal som vtedy len základné kováčské náradie - kladivo a nákovu. Chýbala mi vŕtačka, tak som musel diery prerážať priam tak, ako v stredoveku. Ak som urobil, čo len malú chybu, musel som celý kus zahodiť, lebo som nemal zváračku, aby som to opravil. Opakovaním motívu som sa naučil čisto zvládnuť detaily len s použitím nitovania a kovania, vymýšľať malé remeselné "fóriky" a dotiahnuť aj výtvarnú stránku.

So značným potenciálom znalostí spracovania kovu začal J. Kondač roku 1985, trochu neskôr ako jeho rovesníci, študovať sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Skončil roku 1991, už v uvoľnenej atmosfére, priaznivej slobodnej tvorbe, ale dokonca - ako sa zdá - aj s novými impulzami pre umelecké kováčstvo. Po prevrate sa začala vo väčšej miere rekonštruovať dlho zanedbávaná historická architektúra centra Bratislavy, a teda aj jej kovaných prvkov, čo vyžadovalo skúsených remeselníkov schopných úcty k historickým hodnotám.

Začiatkom 90. rokov dostal J. Kondač príležitosť reštaurovať historické mreže, vyrábať repliky, ale súčasne realizovať aj vlastné návrhy do historickej architektúry (brána terajšej budovy MK SR, Grassalkovičov palác, Erdödyho palác, Mindzsentyho ateliér, Kostol a Kláštor sv. Alžbety). Pre zvládnutie tejto práce bolo nevyhnutné poznanie starých kováčských technlógií a grifov, ktorým sa Kondač "učil" priamo od starých majstrov: "Reštaurovanie vyžaduje voliť technológiu tak, aby boli aj po reštaurovaní rozoznateľné. Starú vec musím najprv očistiť od nánosov, aby bolo vidno detaily, rozobrať ju na najmenšie možné časti, ošetriť ich a znovu poskladať, aby som zistil, ako bola vyrobená. Historické veci majú prísnu logiku vzniku, vtedy sa neexperimentovalo, treba si len uvedomiť aké nástroje a materiály používali a rozhodnúť sa pre konkrétny "autentický zásah".

Kým pri historickej architektúre je J. Kondač skôr pokorným nasledovníkom starých majstrov tradície, ktorú zanechali, pri prácach pre súčasnú architektúru, väčšinou ide o súkromné vily, uplatňuje vlastné výtvarné riešenia. Nemôže pri nich zaprieť svoje sochárske cítenie (brána so sovou), hoci pracuje s odkazmi na historické motívy. Ide o práce na objednávku, a teda predstavu klienta a architekta je nutné rešpektovať. Keďže má za sebou už niekoľko takýchto úloh, môže si dovoliť isté zovšeobecňovania: "Predstava dnešných architektov o kováčstve je spojená s historickou inšpiráciou, u klientov toto spojenie je ešte výraznejšie. Očakávajú kované a tepané raslinné motívy, prevliekanie... overené klasické hodnoty "so zárukou". Ešte som sa nestretol s požiadavkou na modernú mrežu.

Remeslo musí rešpektovať prísne požiadavky účelu, tradičné formy a technológie. Ich rozmanitosť však Kondač dokáže bez obmedzovania a s pôžitkom využívať vo voľnej sochárskej tvorbe. Akoby si častými experimentami s technológiou a kombinovaním materiálov chcel kompenzovať všetky limity čistého remesla funkčných výtvorov. Za posledné desaťročie si Kondač overil vyjadrovacie možnosti rôznych spôsobov spracovania kovu, aj so zapojením priemyslených technológií. Niektoré línie opustil, či len na čas "odložil", napr. farbenie kovu, plastiky s lešteným povrchom, možno na pokračovanie v inej súvislodti. Osobitý moment kontinuity času je v jeho plastikách, ktoré vznikajú vertikálnym spájaním menších sôch z rôznych období tvorby. Následné dotváranie chemickou cestou im dáva novú podobu akýchsi stél minulých zážitkov, ktoré našli pochopenie svojho miesta v čase a priestore. Pri tejto vlastnej metóde chemickej "deštrukcie" dosahuje Kondač širokú škálu expresívne zvrásnených štruktúr a farebných akcentov. Jej pôvod je spojený s reštaurátorskou prácou. Pri hľadaní vhodných spôsobov sa zoznámil aj s chemickými prípravkami na odstraňovanie starých nánosov, ktoré dokážu pod vrsvami odhaliť krásu pôvodných opracovaných materiálov. Táto skúsenosť ho naučila aj pozornejšie narábať s povrchovou úpravou sôch i kovaných artefaktov.

Pre Kondačovu tvorbu sú charakteristické motívy vtáka a figúry, ktoré prestupujú celou jeho voľnou tvorbou, vlastne súvisia s jeho začiatkami. Vták a vtáčia postava sú preňho témy s hlbokým symbolizmom a šírkou výtvarného spracovania, čo dokladá mnoho variantov od lineárnych vtákov z prekovaného drôtu zo začiatku 80. rokov až po skrumáže z ťahaného kovu z konca 90. rokov, v ktorých antropomorfnú figúru možno len tušiť. Novou témou sú preňho pohyblivé objekty - mobily (hovoriace paradoxne o ľahkosti kovu) a inštalácie meditatívneho charakteru, v ktorých je kovaná plastika súčasťou širšieho celku.

Napriek tomu, kam smeruje Kondač vo svojej sochárskej tvorbe, nestráca kontakt so svetom remesla a každoročne navštevuje kováčske dni, kde sa stretávajú stúpenci pravého remesla, ktorým záleží na výtvarnej úrovni umeleckého kováčstva.

Adriena Pekárová